Dogville


Vo svojom diári som mala na 28.11.2004 o 19,30 hod. poznačené červenou fixkou KINO. Tak som šla. 


Veľmi rýchlo som sa prispôsobila pomalému a spočiatku nezáživnému rytmu filmu a aj divadelné kulisy v ňom mi vyhovovali. Hlavu som mala plnú dojmov z predchádzajúcich hodín a tma s premietaným filmom na plátne im tvorili vynikajúce pozadie. 

- Nazdar! pozdravila som. 
- No vitaj! odzdravila matka zo schodov štýlom „Preboha, koho to sem čerti nesú“. Mala pravdu. Neohlásila som sa. 
- Ocino, máš návštevu! zakričala ešte kamsi dozadu. Príchod nehodnej dcéry s rodinou, ktorú si neželala, sa jej predsa netýka. 

Vôbec sa nezmenil a potešila ma ani nie tak jeho srdečnosť, ako jeho radosť so stretnutia s nami. Robil čosi za ich veľkým krásnym domom, čo si postavili na tejto samote a ktorý bol ako päsťou do oka proti susedným ošumelým obydliam. Skoro som až zapochybovala, že tu v tomto dome bývajú. Pamätala som si z detstva iba obrovskú roľu medzi dvoma špecifickými domami. Naproti bolo pole stále prázdne. Kedysi ho vraj chcel kúpiť Baťa, ale nakoniec Partizánske postavil o pár kilometrov ďalej, lebo sa s miestnym majiteľom nedohodol a nebola tu ani železnica. Odvtedy sa hovorí, že na týchto miestach dáva zbohom Matka Ježišova. A možno je to kvôli tej svätej soške na kopci, ktorú tam dala umiestniť za čias svojho panovania Mária Terézia, keď cestovala na návštevu na Topoľčiansky hrad. 

- Ty už nie si v Anglicku? odzdravila som brata. 
- Vrátil som sa o mesiac skôr. Anglicko nič moc. Ak bude niekto tvrdiť presný opak, klame. Brat bol odjakživa nafúkaný snob. Zodpovedajú tomu aj dve zahraničné autá vo dvore. 

Pes sa schoval pri auto a odmietal ísť dnu. Po dlhom presviedčaní sa s nami predsa vybral. Miloša s Ludkou som dávno nevidela. V podstate sa nezmenili. Trochu nabrali obaja na váhe. Otcovi som zablahoželala, v podstate mu bolo jedno, aký dar som mu priniesla. Rýchlo sa ponáhľal urobiť nám prehliadku po dome. Bol v ňom predsa veľký kus jeho potu. 

- Tu máme spálňu. ukázal izbu, čo skôr pripomínala detskú izbu. 
- Vy máte oddelené postele?
- No, mama chrápe a som s ňou celý deň, tak načo ešte aj v noci. vysvetľoval.

Na poschodí som sa zľakla zrkadla. Vedela som si ho predstaviť ako prechod do inej astrálnej dimenzie, avšak nie veľmi príjemnej. Prípadne si privolať niekoho z inej reality. 
- Aj si si dal bývanie zharmonizovať podľa feng shui?
- Podľa čoho? spýtal sa ma s výrazom v očiach, ktorý vyjadroval : Ty si bola vždy tak trochu šibnutá!
Odpoveď som už nečakala. 

- Do krčmy je tu asi ďaleko. bavili sme sa už v obyvačke. 
- Dva kilometre. odpovedala matka. 
- Načo do krčmy, ja mám svoj bufet v pivnici. Ten som vám ešte neukázal. Poďte sa pozrieť. tešil sa. 
Mne sa už po schodoch nechcelo. Zostala som sedieť s matkou a „ujovou“ ženou. Každá hľadela iným smerom bez slova kým neprišli chlapi s cmukinou. Pes prestal skučať. 

- Aspoň to vynáša? Spýtala sa provokujúco po odchode príbuzenstva. Vyvrcholili tým jej pichľavé pohľady rovnako sfarbených očí ako mám ja. „Peniaze, peneži, peníze...“ prebehlo mi hlavou. 
- Som spokojná. Po všetkých stránkach. Dala som jej výstižnú odpoveď na jej nevypovedané otázky, ktorú však nechcela počuť. 
- Aj Mariena sa k tebe chystá. Nebola u teba? dávno som vypadla z rodinných súvzťažností. Nechápala som. 
- Marekova mama. upresnila. Mariena so svojim búrlivým bratislavským životom, štvrtýkrát vydatá, žijúca s rovesníkom svojho syna momentálne na vidieku, lebo museli ujsť pred gangstrami pre drogovú závislosť Mareka a s tým spojenými finančnými podlžnosťami, tá sa rozhodne nenudila. Jednoznačne mi tým matka dala najavo, ku ktorej časti rodiny z jej pohľadu patrím. 

Ubehla hodinka, tak sme sa pobrali. Na chodbe brat zaklapol svoj mobil. Asi sa ním chválil. Nikto si odo mňa nepýtal kontakt. 

- Mamina, nemusela si tak žuvať žuvačku. krútila cmukina nado mnou hlavou.
Musela. Na návštevu k rodičom sa predsa nechodí každý deň. Iba dvakrát za pätnásť rokov. 
- Bol si akýsi mĺkvy. 
- Nemám si s nimi, čo povedať. Žijú v inom svete. Myslím, že raz za rok takúto návštevu zvládnem. Skonštatoval. 
- Nechcel by som takto čakať na smrť. uzavrel návštevu u svojich svokrovcov. 
- V podstate som si iba išla potvrdiť, že som v sedemnástich urobila dobre. 
- A? 
- Veď hovorím, že dobre. 

Prebudila som sa náhle v polovici filmu. Vo chvíli, keď ju zneužil a ukojil na nej svoje túžby. V tom momente som sa stála súčasťou prebiehajúceho deja v inej realite a zároveň nadviazala na tú inú. Svoju. Očakávajúc nasledovné. 

- Je domýšľavosť myslieť si, že môžeme byť prísnymi voči sebe, svojim omylom a milosrdnými voči chybám iných. 
Luna nazerá do hĺbky našich duší. Vidí aj strach na jej dne. Iné rozhodnutie, ak sa mal príbeh spravodlivo skončiť, som ani neočakávala. 
- Nádherný a strašidelný príklad si nám predviedla. Dovolíš mi o tom písať?
- Niektoré veci človek musí urobiť sám. 
Opustila Dogville ona, alebo opustil Dogville a s ním celý svet ju?
Ten film si musím ešte minimálne raz pozrieť. 

Po dlhom čase som sa znova dnes obliekla celá do čierneho.