|
Senníkové zápisky
2001-2002
" Jedného dňa budeme musieť oficiálne pripustiť, že to, čo sme nazvali skutočnosťou, je ešte
väčšou ilúziou ako svet snov."
Salvador Dalí
Tento úvodný vyrok som sem musela hodiť, lebo na výtvarné diela Salvatora dalího sa nemôžem
vynadívať.
Trinásteho apríla:
Pravda alebo fikcia ? Ak vám smiem poradiť, nikdy nepíšte básne do snehu. Od tej chvíle vám
už nepatria. Stanú sa univerzálnou poéziou, čo v preklade znamená, fungujú neobmedzene a
patria všetkým. Nepomôže vám už ani právo na autorské právo a to by vaše ego, ( prípadne
alter ego ), mohlo ťažko niesť. Veď i oheň a papier je cesta. Papiere - ohne - chrbát ti
ohne - ohníčky- vo vás sme stále menší - čistí - maličkí.
A samozrejme včerajší a dnešný deň spred pár rokov:
S E N N Í K O V É
Z Á P I S K Y II.
Dvadsiateho piateho mája:
Spod čierneho klobúka v bielych avantgardných šatoch, stojac na hornom trotuári,(pre
mimoštiavnických čitateľov na terase, chodníku), čítam nové kultúrne periodikum z okolia
Sitna a teším sa jeho farebnej veľkoformátovej úprave.
Zo zdravej túžby po kultúre prejavu sa možno i tešiť, kým myšlienka nie je znásilená.
Dvadsiateho šiesteho mája:
Zo zdravej túžby po kultúre akéhokoľvek prejavu, sa možno i tešiť, kým myšlienka nie je
znásilnená, tak ako šestnásťročná Jana H., v inkriminovanom čase, zahodená do priekopy.
Z pásky znie tvoja Malá vodná báseň - A little water poem, trochu zvláštne ponuré čarodejné
tóny. Chvíľu voda tečie pomaly a chvíľu rýchlo. Vidím ťa kráčať po brehu. Váhavo sa zohýňaš
k zemi. Na pár sekúnd ustrnieš. Dnes nebudeš chytať ryby na šnúrky od topánok. Máš už 5 x 6
rokov, alebo aj viac. Oči duše unášané prúdom.
Zostávam na brehu Klingera, ale Klinger nie je rieka.
No a čo bude o mesiac? Čítajte:
Dvadsiateho piateho júna:
Je to neskromnosť dúfať v to, že tu po vás raz v ďalekej budúcnosti niečo zostane ?
Neodídem. Ešte chvíľu zostanem. Zaváňa to totiž nihilizmom, ako každá temer presná veta,
ktorá nám pred očami ožíva a je taká skutočná, ako onanujúca ruka na pohlaví.
Dvadsiateho šiesteho júna:
Je taká skutočná ako onanujúca ruka na pohlaví. Už je to tu ! Koho to už dnes vzrušuje ?
Onanujúca ruka nemôže byť predmetom serióznej literatúry. Predmetom serióznej,
povšimnutiahodnej literatúry môže byť ruka píšúca. (Hoc aj naša literárnokritická scéna je
už dnes pomerne mladá).
Tak si dobre rozmyslite, ako sa budete uberať ďalej !
- Ozaj, prečo mi vykáte ? -
No a viete, čo bude na jeseň?
Osmeho októbra:
Prinesie svetu jemne žltú sotva operenú správu na kuracej, ešte stále voľnej, nôžke. Bude
stáť kdesi na rohu ulice a volať svoje šťastie keď už nie do celého sveta, tak aspoň do
jeho časti. Radosť - dajka bez licencie.
...
Pätnásteho októbra:
Malá čierna mačka, stojaca opodiaľ, je odstavená. Stala sa z nej krotká prizerajúca sa
šelma.
Ja mejlujem, ty mejluješ: Prejavujem záujem o tvoju prácu, hádžem návnady. Pozveš ma na
pivo. Keď sa po tretí krát vynoríš z pivnej peny, nadýchneš sa a spustíš sondu do mojich
bytostných vôd. Sonda konečne naďabí na niečo, čo máme spoločné:
Ja mejlujem, ty mejluješ.
Šestnásteho októbra:
Ja mejlujem, ty mejluješ, (on, ona, ono, oni, ony ...atď), mejlujú. Odkladajú svoje duše do
mejlových schránok, ktoré raz uložia vo virtuálnom cintoríne. Toto však ešte ani zďaleka,
nie je koniec.
Sedemnásteho októbra:
Toto však ani zďaleka, nie je koniec. Nedá mi povedať (ti) si:" Do - conanovano - jest !"
Zatvorím jedny dvere, otvoria sa druhé. Dnu preniknú lúče, v ktorých stojím bezbranná. Tými
dverami vojde láska a celkom jasne, lebo svetla je tu dosť, sa ma opýta: " Čo si robila v
zime, keď je vonku stále toľko tepla, že ho nemá kto spotrebovať ? Dátum spotreby má
vyrazený na zadnej strane srdca."
Osemnásteho októbra:
Dátum spotreby má vyrazený na zadnej strane srdca. Preto zadaj odblokovací kód a zavolaj.
Zavolaj ihneď !
No a už dosť, lebo by som sem dala všetko. ;o)
|