Keď som ráno tieto slová hodila na net, tak som vlastne začala sama nad sebou rozmýšľať, prečo cítim potrebu fotografovať nejaké trápne zátišie a ešte k tomu broskyne a hrozno, ktoré síce mám rada a je to jedna z tých malých radostí, ktoré nás posúvajú dopredu a dovoľujú nám šťastne žiť, ale predsa... nie je za tým niečo viac?
Je.

Cestou do práce som si uvedomila, aký je dnes dátum. A vtedy mi to trklo. Dnes je výročie úmrtia mojej starej mamy. Nechodím na hroby, podľa mňa je to úchylné, tak som si ju podvedome pripomenula broskyňami. Tento deň sa stal pre mňa aj symbolicky priesečníkom, ktorý oddeľuje jednu polovicu prázdnin od druhej...
Kedysi mali veľkú záhradu, veľa jabloní, no broskyňu a marhuľu iba jednu. Keď sa na nich niečo urodilo, tak sme to slávili ako sviatok. Veľkosťou záhrada zostala rovnaká, ale už v nej nieto ani broskyne, ani marhule a dokonca ani čerešne-srdcovky... Už to nie je záhrada mojich starých rodičov, môjho detstva a mojich prázdnin.
Pamätám sa tiež, že v korune viniča, ktorý rástol na takom nejako pahýle, odkiaľ bol pre nás "mrňavých" fantastický výhľad, keď sme naň vyliezli a tiež sme si tam stavali svoje "bunkre", som bratovi, bratancom a sesterniciam rozprávala strašidelné príbehy. Najskôr o vílach a škriatkoch a potom, keď sme boli väčší, tak skôr s nádychom kresťanskej mytológie... o tom ako ma raz v sne prišla zavolať Panenka Mária k sebe. Bola nádherná ako tá, ktorú mi darovala stará mama so slovami: "Tú dostaneš, keď zomriem!"

Odpovedala som jej, že to ju radšej nechcem. Radšej chcem ju, svoju starú mamu. Rozplakala sa. Potom mi matka vynadala, že som bola netaktná a tak ma zasvätila do tajomstva, že má nevyliečiteľnú chorobu a čoskoro zomrie. Zvyčajne, keď sa mojej matke snívalo o broskyniach, o nádherných veľkých a šťavnatých broskyniach a ako si češe svoje nádherné husté havranie vlasy po kolená, ktoré si dala ostrihať, keď sa narodil môj brat z praktických dôvodov a otec sa s ňou za to dva týždne nerozprával, následne niekto v rodine zomrel...
V noci, kedy zomrela, som ako vždy pozerala na lacný obraz zátišia nad posteľou v ich spálni, ku ktorému som si však vytvorila silný citový vzťah. Proste som pohľadom pohládzala každú v tme rozpoznateľnú krivku. Tú, čo som nerozpoznala, tak som si domyslela, alebo vymyslela inú. Starý otec, ktorý bol bez nej v praktickom živote tak bezmocný, ju darmo išiel navštíviť. Neskoro. Medzitým prišiel telegram, že zomrela. Našťastie pre ňu, morfium už nezaberalo. Takže teraz je určite šťastná a bohatá. Keď sa jej to za života nepodarilo, tak určite v tom posmrtnom živote, v ktorý tak verila...



Dnes je spln, takže všetky nazhromaždené emócie sa kumulujú... ešte aj ten spln odfotím, už som chcela včera, ale zaspala som. ;o)


 Hlavná stránka