Toto
je môj svet! Vitaj!
Rozmýšľam nad tým,
že toto nie sú ani tak poviedky ako jednoducho PRÓZA. Názov liniek sa
mi už meniť nechce. Niektoré dielka sú opätovne bez diakritiky.
No všetky linky ešte
nefungujú.
Veď predsa poznáš to heslo tvorcov pouličných osobných
stránok na internete:
Trpezlivosť ti aj tak nič neprinesie. ;o)
Výplody
svojho mozgu na
www.pismak.cz som ako
ste podaktorí už zistili úplne zrušila.
| Obrázky |
| Fotografie |
| Básne |
| Poviedky |
| Kniha návštev |
| Môj mail |
|
Okno naproti Prológ: - Bol som v Bratislave na výborný film. povedal "Panu učiteľovi z lásky", keď sme sedeli pri pive v našej vysunutej učebni angličtiny ľudovo zvanej vináreň. - Ako sa volal? zaujímalo ma. - Okno naproti. odpovedal. - O tom som už kdesi čítala. Vraj je to fajn. - O čom to je? zamiešala sa do rozhovoru Eva. - Keď som na to pozeral, tak som rozmýšľal, čo dám na leták. Je to vlastne príbeh obyčajnej ženy, ktorá pracuje v hydinárni. Krásny príbeh z normálneho života a nie z prostredia napríklad architektov. Veď to je blbosť! Nemôžu byť predsa všetci architekti. hovoril. - Mám rada obyčajné príbehy. - Ale o čom to je? prejavila netrpezlivosť Eva. - Žije si svoj život, sleduje cez okno život toho druhého bývajúceho naproti a nakoniec zostane žiť, tak ako žila dovtedy. Nezaujalo ju to. Ja zase nerada pozeram telenovely. UPÚTAVKA NA LETÁKU PROGRAMU KINA Príbeh obyčajnej ženy, ktorá pracuje v hydinárni, stará sa o dve deti, je šťastne vydatá a súčasne nespokojná. Túži po láske, ktorá dokonca prichádza v podobe atraktívneho muža zo susedného domu, jej život sa stáva vzrušujúcejším... - Už vysielate? spýtala som sa namiesto pozdravu. - Nie, čakali sme na vás! odpovedal ten milý pán a pobral sa smerom k pokladnici. Bolo nádherne po búrke. Konečne som sa nadýchla a to nielen vďaka červenému moku, ktorý mi koloval v krvi. Hodiny ukazovali osem a vo chvíli, keď som tŕpla, či kino stíham, takmer pod kolesá auta vbehol príchovzší mladý pár. Vedľa toho milého pána od pokladne som si všimla ešte jeden pár. Pozdravili ma ako posla dobrých zvestí a zároveň s odzdravením som začala uvažovať odkiaľ tú ženskú poznám. Bolo nás teda päť divákov. Mohlo sa začať premietanie. Čumela som na titulky. "Hm, poznám ju viac ako na Dobrý deň a Dovidenia, ale nepotykali sme si." lámala som si hlavu, odkiaľže mi je známa. "Som zvedavá do akého momentu deja, budem rozvíjať svoje úvahy na tému - Kto je tá ženská?" pokračovala som ďalej vo vnútornom monológu. Až do prvej vraždy. Odohrala sa hneď v úvodnej scéne. Tušila som, že bude jediná a je v nej skrytá určitá pointa. Nevystrašila ma, iba naviazala moju zvedavosť. Osud spolusediacich ustúpil do úzadia. "Taliančina je úchvatný jazyk. Naviac lahodiaci uchu hneď po francúzštine". zhodnotila som. "A ten chlap, na ktorého pozerá cez okno je fakt fešák, ale ani jej muž nie je na zahodenie. Naviac dobrák od kosti, keď vezme do bytu cudzieho muža so stratou pamäti." rozplývala som sa. - Ja by som aj spal, ale ON nemôže! prečítala som si na plátne. Zdá sa, že aj v Taliansku sa manželská predohra a zvádzanie svojej životnej partnerky obmedzuje na krátke konštatovania s následným aktom. Toľko svoju platonickú lásku zdiaľky pozorovala, až sa jej on v bare, kde nosila cukrovinky, prihovoril. Vďaka pánovi, čo stratil pamäť. Chytila som sa za hlavu. "Vybrala som sa do kina, aby som si pozrela telenovelu", hneď som si pomyslela. Dokonca jej v priebehu toho, ako riešili, kto je onen pán, prečo stratil pamäť a čo povedal a prečo zmizol, povedal, že ju už mesiace pozoruje z okna. Nepriamo vyznal lásku. Kebyže nesedím, tak spadnem na zadok. - Ak ho chceš dostať z hlavy, vyspi sa s ním. prečítala som si znova. Myslím, že som videla akurát tak dosť. "Teraz by som sa mala zdvihnúť a odísť." pomyslela som si s neblahým tušením, že ďalej bude mať film veľmi divný spád. Stačilo. "Nepokaz si dojem a odíď!" hovorila som si. A napriek tomu som sedela ako prikovaná. Jasné, že sa s ním nakoniec nevyspala a pritom prežili takú úžasnú erotickú predohru. Vedela som to, že to takto dopadne. Dokonca jej povedal, že na ňu počká ako dlho bude chcieť, lebo sa onedlho sťahuje kvôli povýšeniu preč. Stelesňoval všetko, čo od života chcela a ona sa pozrela z jeho okna na to svoje. Deti, muža, susedu ako sa po byte pohybujú a bez slova odišla. Zdrhla od neho. "Prečo som neodišla? Veď som to mohla predpokladať, že to bude mať presne takýto priebeh. Takto som si aspoň mohla vo svojej mysli podržať hollywoodsky sen, že sa vyspia a žili spolu pokiaľ neumreli." vyčítala som si. - Život treba žiť a nielen snívať a prežívať. toto som už fakt nemusela čítať. Poučovanie zbožňujem, v opačnom význame slova. A to, že starý pán zavraždil svojho majstra počas vojny, aby zachránil židov pred koncentrákom, ale nepodarilo sa mu zachrániť svojho homosexuálneho priateľa, to som chápala ako niečo druhoradé. Nezaujímala ma tá paralela ich životov. Hlavná hrdinka vymenila profesiu účtovníčky v hydinárni za prácu cukrárky, ktorá ju bavila a lásku nechala zmiznúť zo svojho života. Zostala s mužom - robošom, napriek svojim ambícióznym predstavám, ktorý to, že si vymenil nočné smeny za denné považoval za svoj najväčší celoživotný úspech. Aj starý pán zachránil židov, aby ho okolie rešpektovalo aj napriek jeho orientácii. Stratil tým životného druha a potom sa stal slávnym cukrárom. Na starosť trpel silnými depresiami a túlal sa po meste ako bez duše. Aj ona, tak ako on, si našla svoj pomník lásky. Z kina som odchádzala plná rôznych pocitov. Tá pravdivosť ma dostala. Film na mňa zapôsobil silne. Naplnil ma celú. |
Ak ma prehovoríte doplním tu ešte ešte niektoé veci
zo zmazaného blogu.