poviedky - uvaha v kine

maia sa hrá ;o)

Toto je môj svet! Vitaj!

Rozmýšľam nad tým, že toto nie sú ani tak poviedky ako jednoducho PRÓZA. Názov liniek sa mi už meniť nechce. Niektoré dielka sú opätovne bez diakritiky.

No všetky linky ešte nefungujú.
Veď predsa poznáš to heslo tvorcov pouličných osobných stránok na internete:
Trpezlivosť ti aj tak nič neprinesie. ;o)

Výplody svojho mozgu na www.pismak.cz som, ako ste podaktorí už zistili, úplne zrušila.

Obrázky

Úvaha v kine

Prológ : Venované aramisovi, ktorý povedal:

„ja som v kine bol od svojich osmych rokov tri krat a ani mi to nejak nechyba. Ked som bol maly, nemal som na kino peniaze, ked som mal takych strnast, a peniaze by aj boli radsej som ich dal na uzitocnejsie veci, no a teraz si to mozem stiahnut z netu tyzden predtym, nez to pojde v kine... :)
ale asi zacnem o tom kine premyslat, ani nie kvoli tomu filmu... :) ked napises este jednu podobnu poviedku, tak pojdem! :o))“

Som taká škodoradostná, že mu tú návštevu kina doprajem. ;o)

- „Mami, dáš mi 66 korún?“ zanôtila dcéra. „V kine dávajú trojrozmerný film a dostaneme zadarmo domov aj tie okuliare.“

Samozrejme som jej vyhovela. Osobne sa mi dnes nechcelo ísť na nejaký detský film a už vôbec nie na trojrozmerný kasový trhák po tej predchádzajúcej kinovej skúsenosti, tak som jej doporučila, aby si obehla svoje kamarátky a niekoho v rovnakom veku na tento účel splašila.

Trojrozmerný film, ktorý sa mi naposledy páčil sa konal vo hvezdárni a bol o slnečnej sústave. Mal jedinú vadu. Manžel, ktorý tam sedel so mnou, patrí k štyrom percentám populácie, ktorí z genetických dôvodov trojrozmerne nevidia aj napriek špeciálnym okuliarom. A ja som opäť bola múdrejšia o poznanie, čo všetko sa dá za štyri percentá schovať a s akým výnimočným mužom žijem.

Tou poslednou kinovou skúsenosťou bol film Pán Prsteňov – Návrat kráľa. Osobne tento žáner nie je mojim najobľúbenejším, ale chcela som vidieť aj poslednú časť, keďže som si pozrela aj tie predchádzajúce (čo je pádny dôvod, prečo neznášam seriály), tak sme sa tam riadne nabalené vybrali. Film totiž trvá takmer štyri hodiny s prestávkou, takže rozsiahle rodinné príbuzenstvo cítilo potrebu vybaliť nás pohodlnými vankúšmi pod zadok, riadnou kopou obložených rohlíkov, sladkosťami a v neposlednom rade nealkoholickými nápojmi. Neprotestovala som, aby ma náhodou ktosi neoznačil za nezodpovednú matku a poslušne som sa ako jediná vybrala do kina s plne narvanou športovou taškou. Aby mi nebolo ľúto, že musím niesť tašku plnú zbytočností, pribalila som aj svoj diár a pero. Pre istotu.

Pracovníci kina ma hneď v tej mase neznámych ľudí privítali ako starú známu. Viazali nás totiž spolu spomienky na nezabudnuteľné chvíle. Nie raz po mojom príchode skonštatovali: „No dobre, ste tu traja! Ten film Vám teda pustíme.“ A ja som si vždy dovtedy pod vplyvom informácie z „Vesničko má středisková“ myslela, že premietajú iba pre minimálne šiestich divákov. Aspoň viem ako dokážu filmy človeka v realite popliesť.

Jediné, čo sa v tejto konkrétnej situácii zmenilo v preplnenej kinosále, bol pach prepotených tričiek, košieľ a ktovie čoho ešte, ktorý mi udrel do nosa hneď po príchode. Filmy pre menšinového diváka majú minimálne jednu výhodu. Človek sa môže slobodne nadýchnuť. Vďaka pozitívne sugescii, ktorú pestujem už zopár rokov, som si však vsugerovala, že žiadny zápach tu nie je a na moje počudovanie to mozog začal akceptovať ako fakt. Asi som dobrá!

Dcéra sa pozdravila so svojou spolužiačkou, ktorá tam bola so svojim starším bratom a zhodou okolností sedeli v rade za nami. Moja ratolesť sa začala tváriť, že ku mne nepatrí a podľa výrazu som usúdila, že by ma najradšej zgumovala z tejto situácie. Z môjho hľadiska sa nemala prečo za mňa hanbiť. Poznám totiž matku jej spolužiačky a veľmi by som sa čudovala, keby som ju tu stretla. Hneď som však vedela, že športovú tašku teperím zbytočne. Vytiahneme z nej maximálne sladkosť, ktorá najnovšie letí v reklamách, malinovku a sedieť budeme na tvrdom, aby sa za nás nehanbila.

Dejom filmu som bola trochu sklamaná. Iba trochu. Nečakala som, že z tohto pokračovania bude sálať taká energia, aká bola evidentná v časti prvej. Bol to iba slabnúci odvar základnej idey, čo sa logicky dalo predpokladať. Naviac pokračovania nemám rada aj z toho dôvodu, že sa mi autor snaží usmerniť moju fantáziu podsunutím vlastných predstáv. Osobne by som dej Pána prsteňov vychádzajúc z počiatočnej myšlienky viedla úplne, ale úplne iným smerom. Čo už!

„Ja nešťastná, čo budem teraz robiť?“ spýtala som sa sama seba v duchu po zopár úvodných titulkoch. Len s nevôľou som si uvedomila, že v kine je tma, takže mi je na dve veci vytiahnuť diár s perom. Poznámky a plánovanie termínov si môžem písať doma pri sledovaní videa alebo DVD, nie v kine, čo ma napadlo aj doma, keď som si ich balila, ale svoje pomýlené cítenie som nepresvedčila. Začala som sa oddávať teda úvahám.

Spomenula som si na svoje prvé pubertálne kino s kamarátkami. Prestala som byť totiž vtedy najlepšia kamarátka so svojou najlepšou kamarátkou, s ktorou sme svorne čítavali pokračovania románu o Angelike. Vtedy si kamarátka predsavzala, že svoj život prežije ako Angelika. Teda, že vystrieda minimálne toľko chlapov ako hlavná hrdinka románu. Keď ju teraz občas stretnem, myslím, že sa jej toto prianie splnilo nad očakávania. Ale aby som neodbočovala. Dala som na doporučenie matky, že prečo by som mala ísť do kina v tej divne uštrikovanej veste, ktorej vytvoreniu som obetovala polovicu svojich prázdnin a mám sa obliecť normálne a slušne. Obliekla som sa podľa jej želania a moje najlepšie kamarátstvo skončilo, lebo ona v podobne divne vlastnoručne uštrikovanej veste do kina išla. Sedeli sme tam myslím štyri, alebo päť a ohovárali sme jednu kočku, ktorá v prednej rade na seba upútavala pozornosť pokrikovaním. Potom nám prišla vynadať, že prečo ju ohovárame, lebo nás ktosi bonzol a aby sme si to viac nedovoľovali. Ale fakt mala veľké odstávajúce uši! O čom bol film, netuším. Ani ako sa volal. To bolo prvé a posledné pubertálne kino dobrovoľne absolvované s kamarátkami. Tie povinné zo školy, alebo z internátu mi akosi vypadli z pamäti.

Viem však ako sa volalo kino, na ktorom som nebola. Cotton club. Netuším, či som bola zamilovaná, ale viem určite, že som cítila potrebu vyskúšať si tie zakázané vecí, o ktorých dospelí hovorili iba pošepky. No dobre, bola som zamilovaná. Moja matka si však myslela, že som iba bláznivá puberťáčka bez štipky ženskej hrdosti, tak som mala kino o ôsmej hodine večer zakázané. Vraj, ktovie, čo by som v ňom stvárala a mám moc málo rokov na to, aby som chodila tak neskoro domov. A čo by povedali susedia. A aby som si sama pred sebou dokázala, aká je matka vlastne hlúpa a to, čoho sa bojí sa dá pokojne stihnúť aj v popoludňajších hodinách a bez toho, že by som sa unúvala vôbec do kina, skončili sme vo dvojici na nejakej chate. Keby sme naozaj chceli, stihli by sme všetko. Doma ma čakal výsluch, o čom bol film. Ešte, že som si prečítala leták. Film som si nakoniec po rokoch pozrela v telke. O nič som neprišla. Richard Gere nie je môj typ a téma z obdobia prohibície bola už pre mňa nezaujímavá.

Ten domáci výsluch ma fakt dožral. A ďalší film v kine si teda tiež nepamätám. Ani dej a ani názov. Sedeli sme v poslednej rade a mala som takú modrú sukienku, akú nosili snáď tanečnice z Lúčnice. Môj spoločník neustále hľadal spôsob ako ju aspoň o milimeter a najlepšie ešte viac povytiahnuť vyššie. K bránam nebeským. Nezostalo iba pri tom. Keďže bola tma a zaujatá hrou na dotyky nevšímala som si okolie, doplatila som na osudovú chybu. Matke sa dostalo do uší, že som sa v kine postarala o erotickú zábavu. Jedna kamarátka z ranného detstva, ktorá bola v kine s partiou, čosi prepovedala svojej matke. V dobrom. Mala s ňou iný vzťah ako ja s mojou. Ona jej mohla povedať čokoľvek. A jej matka sa pri jednom stretnutí porozprávala s mojou. Potom som kino nenavštívila hodne dlho. Dotyčnú kamarátku som odvtedy videla iba raz. Bola navštíviť bývalú kolegyňu z bývalej práce pred pár rokmi. Presťahovala sa do Brna, spomínala svoj krásny vzťah, ale aj to, že pre svoju lásku k mačkám nemôže mať deti. Potrat vo vyššom štádiu tehotenstva je pomerne vyčerpávajúca skúsenosť po všetkých stránkach.

A potom ešte jedno zaujímavé kino ma napadlo. Dcéra mala pár týždňov. Bola podarené bábo a mala som odskúšané, že ak zaspí o pol ôsmej, zobudí sa až o polnoci. Študujúca kamarátka ju strážila a vybrala som sa po hodne dlhom čase znova do kina. Dávali Votrelec 2. Čudujem sa, že sa mi mlieko nezrazilo, alebo že sa maličká nestala nepokojnou hneď po tom, ako som ju nakojila. Vďaka tomuto filmu som si však uvedomila, že čosi sa nenávratne zmenilo. A kino pre mňa bude mať úplne inú príchuť ako pred tým. Bola som už matkou...

Pozrela som sa na svoju dcéru, ktorá sa rýchlo ponáhľala na prestávku aj so spolužiačkou. Na niečom sa stále chichotali a snažila sa pred ňou sekať formu. Poohliadla som sa po osadenstve, či náhodou nie som najstarším divákom. Nebola som. Vybavila som vonku pár telefonátov a vrátili sme sa dopozerať zvyšok filmu.

Krivdila by som poslednej časti Pána prsteňov, ak by som nenašla ani jeden pozitívny impulz. Je fakt, že schizofrénia toho podareného nahého škriatka ma už nerozveseľovala tak ako v druhej časti, ale myšlienka, že iba prekliate a nepokojné duše mŕtvych dokážu živých zachrániť od zmaterializovaných oblúd, ma dostala. Tento úžasný podnet som nadšene prehadzovala v hlave zo všetkých strán až do toho momentu, keď som sa vnútorne dogrcala z presladeného a zbytočne preumelkovaného záveru so svadbou. Zostalo mi jednoducho blivno. Dcéra však vyzerala spokojne, tak som pretrpela posledné okamihy a s plnou taškou sa poponáhľala rýchlo z kina.

Ak ma prehovoríte doplním tu ešte ešte niektoé veci
zo zmazaného blogu.